O živote s Yvettou Blanarovičovou
Možno ste si ju obľúbili ako čertíka z Princezny ze mlejna alebo si
vás získala ako muzikálová speváčka. Od pätnástich rokov žije v Prahe,
pravidelne sa však vracia na rodné Slovensko.
Hovoríte len o matke, otca ste ako dieťa nemali?
Nežil s nami od mojich jedenástich rokov. Presťahoval sa do Bratislavy,
kde si založil novú rodinu a vychoval tam moju krásnu sestru Sašu. S
maminou sme mali k sebe bližšie. Pred mojím odchodom do Prahy sme museli
spoločne prekonať smrť môjho prvého brata, potom aj druhého, čo nás
napokon ešte viac zblížilo.
Ako vznikol váš charitatívny projekt Talent La Sophia?
Keď som chodievala po detských domovoch, zaujalo ma dievčatko, ktoré
pokreslilo steny svojej izby cválajúcimi koníkmi. Vychovávatelia jej
umožnili takto prejaviť svoj talent, ale viac pre ňu urobiť nemohli.
Detský domov nemal peniaze na to, aby jej financoval vzdelanie na grafi
ckej škole. A tak som zistila, že to, čo deťom z tohto prostredia
najviac chýba, sú peniaze na štúdium. Jasné, že som nemohla pomôcť
všetkým. Rozhodla som sa, že v rámci svojich možností podporím aspoň
tých, ktorých talent viem posúdiť – hudobne nadané deti. A keďže nie
všetci mladí hudobníci a speváci, ktorí potrebujú prostriedky na
vzdelanie, sú len z detských domovov, pridala som k nim aj deti zo
sociálne znevýhodnených rodín. Rok čo rok vyberá porota, ktorá sa skladá
z renomovaných hudobníkov v Česku a najnovšie aj na Slovensku, tých
najtalentovanejších a my im potom platíme výdavky na vzdelanie,
zahraničné pobyty, usporadúvame pre nich koncerty a zúčastňujú sa na
hudobných festivaloch. Naším cieľom je založiť konzervatórium European
Music College, na ktorom by učili takéto deti hudobné špičky a umožnili
im naplno sa rozvíjať.
Na to, aby sa takéto deti rozvíjali, nestačí len talent, ale
dôležitá je aj disciplína. Stalo sa vám, že vás niektoré z detí aj
sklamalo?
Ešte keď som nemala rozbehnutý Talent La Sophia, zoznámila som sa s
nádherným dievčatkom, ktoré skončilo v domove, lebo bolo doma sexuálne
zneužívané. Bola to úžasne talentovaná speváčka, ale keď trochu
vyrástla, našla si priateľa a ten ju namočil do pervitínu. Raz v noci mi
zavolali policajti, že sa mi dcéra sfetovaná váľa niekde po sídlisku.
Išla som tam. Keď ma zbadala, volala na mňa – mami, mami! Snažila som sa
jej pomôcť, motivovať ju, ale bolo neskoro. Navyše som narazila na
neochotu jej problém riešiť, pretože pani riaditeľka z detského domova
stratila o dievča záujem. Bolo totiž už plnoleté. Postupne sa mi
stratilo z dohľadu. Vždy, keď som potom videla na ulici sfetované deti,
prebehol mi mráz po tele.
Nikdy ste nechceli mať viac ako jedno dieťa?
Mne by neprekážalo mať aj desať detí, ale čas, ktorý bol na to vhodný,
mi ubehol akosi veľmi rýchlo. Keď som bola vydatá za Matyášovho otca
Pavla Tomana, prežívala som nekonečne plné obdobie. Princezna ze mlejna
naštartovala moju kariéru nečakane pozitívnym smerom. Zrazu sa akoby
vrece roztrhlo s rôznymi pracovnými ponukami, a keďže jedna bola krajšia
ako druhá, chcela som toho stihnúť čo najviac. Môj muž cestoval ako
režisér s divadelným súborom po celom svete, a keď mal náš syn deväť
rokov, tak sme zrazu zistili, že každý z nás žije úplne iný život a že
nás okrem dieťaťa takmer nič nespája. Dohodli sme sa, že nemá zmysel
jeden druhého zväzovať a rozišli sme sa ako kamaráti.
Takže rozvod pre vás nebol traumatickým zážitkom?
Nás dokonca nechceli ani rozviesť, lebo sme zabávali sudkyňu spoločnými
historkami. Ale bolo to to najlepšie, čo sme mohli spraviť, aby sme
zostali kamarátmi a vážili si jeden druhého. A hlavne, pre nás bol
dôležitý Matyáš, preto sme si vo všetkom vychádzali v ústrety a nerobili
si naprieky. Po rozpade manželstva som prežila ďalší, veľmi krásny vzťah
s priateľom Honzom. Mali sme toho neuveriteľne veľa spoločného – rovnako
starých synov, ktorí sa dokonca aj rovnako volali, takže sme ich volali
malý a veľký Mates, hoci bol medzi nimi len polročný vekový rozdiel.
Spoločne sme chodili na jachting, zliezli sme Himaláje a zrekonštruovali
byt svojich snov, v ktorom dnes, keď už spolu nežijeme, nikto nebýva.
Keď si Honza na lyžiach polámal chrbticu, ubrala som z pracovného tempa,
aby som mohla byť s ním, kým sa nezotaví. Bolo to po prvýkrát čo som s i
naplno uvedomila, že stačí málo a zmení sa celý život.
Prečo ste sa vlastne rozišli?
Obom nám do života vstúpili iní partneri a my namiesto toho, aby sme si
povedali – stop, tak toto sa v živote stáva, ale nemusí to znamenať
koniec, sme sa rozišli. Ale tak to asi malo byť. Užili sme si kus
spoločného života a ide sa ďalej.
Veríte ešte na veľkú lásku?
Verím, že život je taký, aký si ho urobíme a že nemá zmysel zapratávať
si hlavu vecami, ktoré už aj tak nezmením. Som, aká som, milujem naplno,
žijem naplno a pracujem tiež naplno. Pre mňa je podstatné, že sú moji
najbližší v poriadku. Alebo keď zatelefonujem, bez ohľadu na to, či som
práve v Kanade či v Španielsku alebo na inom konci sveta, synovi, sestre
a oni ma uistia, že je doma všetko v pohode. Držím si v srdci viac lásku
než nenávisť, a to nepreháňam.